DEŇ VÍŤAZSTVA NAD FAŠIZMOM: MIER NIE JE SAMOZREJMOSŤ
Druhá svetová vojna nezačala náhodou. Začala kvôli naivite a ľahostajnosti. Svet sa v roku 1935 len nečinne prizeral, keď Taliansko napadlo Habeš (dnešná Etiópia). Vrcholom naivity bolo podpísanie Mníchovskej dohody 30. septembra 1938. Naši vtedajší spojenci, Eduard Daladier za Francúzsko a Arthur Neville Chamberlain za Veľkú Britániu, ktorí nám mali garantovať bezpečnosť, naivne súhlasili s Hitlerovým plánom, ktorý sa týkal odstúpenia veľkej časti územia vtedajšej ČSR Nemecku. Winston Churchill to vtedy okomentoval veľmi výstižne: „Francúzi a Briti dostali na výber medzi vojnou a hanbou. Vybrali si hanbu a budú mať vojnu“.
Churchillove slová sa potvrdili 1. septembra 1939 útokom Nemecka na Poľsko, čím sa začala II. svetová vojna. Musíme si priznať aj vlastné temné dejiny – vtedajší Slovenský štát stál na strane Hitlera a naši vojaci sa zúčastnili po boku Wehrmachtu ťaženia proti Poľsku. Ďalší zlom prišiel 22. júna 1941, keď Nemecko napadlo aj Sovietsky zväz. Američania vstúpili do vojny v decembri 1941, potom čo im Japonci zničili ich vojenskú flotilu kotviacu v Pearl Harbor. Takmer celý svet sa ocitol v plameňoch vojny. Nemci na začiatku veľmi rýchlo postupovali a dostali sa tesne pred Moskvu. Vtedy sa však situácia začala meniť v ich neprospech. Skutočný, definitívny obrat ale priniesla až hrdinská bitka o Stalingrad, ktorá sa vo februári 1943 skončila víťazstvom Červenej armády.
Nemôžem ani nechcem zabudnúť na tých, ktorí priniesli mier a oslobodili územie Slovenska. Boli to najmä vojaci Červenej armády, ktorých tu padlo viac ako 65 000, (z tohto počtu je 6845 vojakov Červenej armády pochovaných na Slavíne) a vojaci Rumunskej kráľovskej armády. Viac ako 10 500 Rumunov prišlo o život pri oslobodzovaní slovenských miest a obcí. Bok po boku s nimi bojovali vojaci Československého armádneho zboru pod vedením Ludvíka Svobodu, partizáni a tiež vojaci, ktorí sa pridali k povstalcom.
Každý Slovák by mal byť aj po viac ako ôsmich desaťročiach hrdý na naše Slovenské národné povstanie. Toto povstanie spojilo celý národ – katolíkov, evanjelikov, demokratov aj komunistov. Hrdinovia ako Golian, Viest či Žingor (ktorý bol po vojne následkom vykonštruovaného procesu odsúdený na trest smrti), nesmú byť nikdy zabudnutí. Rovnako nesmieme nikdy zabudnúť na tragédie spôsobené holokaustom. Slovenský štát prijal najtvrdši protižidovský zákon tzv. židovský kódex. Aj na základe jeho aplikácie sme našich židovských spoluobčanov nahnali do dobytčích vagónov a poslali sme ich na takmer istú smrť do koncentračných táborov.
Našťastie sa našli aj viacerí statoční Slováci, ktorí sa nebáli riskovať životy svojich rodín a podali svojim židovským spoluobčanom pomocnú ruku a zachránili ich pred istou smrťou. Niektorí z nich dostali ocenenie ,,Spravodliví medzi národmi” a dnes majú svoje mená vytesané v Aleji spravodlivých v Múzeu Yad Vashem v Jeruzaleme.
Odmietam snahy prepisovať a kriviť historické fakty. Je nezmyslom tvrdiť, že jednu totalitu u nás v roku 1945 hneď nahradila druhá. Vojaci aj komisári Červenej armády opustli naše územie ešte počas roku 1945. V roku 1946 sa konali slobodné demokratické voľby, ktoré na Slovensku vyhrala Demokratická strana a v Čechách Komunistická strana. A to, čo prišlo po februári 1948, bolo aj zlyhaním vtedajších demokratických politikov, na čele s Janom Masarykom, ktorý odmietol odstúpiť z pozície ministra zahraničných vecí, a tiež vtedajšieho prezidenta Beneša.
Dnes si pripomíname Deň víťazstva nad fašizmom a nacizmom. Sovietsky zväz priniesol najväčšie obete – 27 miliónov mŕtvych vojakov a civilistov.
Mier nie je darom z nebies, ale výsledkom našej pamäte a zodpovednosti. Poučme sa z histórie, kým nie je neskoro. Nedovoľme, aby naivita a ľahostajnosť opäť otvorili dvere vojnovému besneniu. Mier nie je všetkým, ale bez mieru je všetko ničím.
#MariánKéry
