OBRÁZKY Z UKRAJINY IV. – Bolševici potrebovali otrokov 1/2
tela i ducha — Niet preto v červenej armáde oduševnených vojakov — Režim vysmiaty a znehodnotený vlastnými ľuďmi — Kriví, hrbatí, zničení a podvýživou trpiaci nevládzu bojovať
Ukrajina, 22. júla.
Život v tých častiach Ukrajiny, ktorú obsadilo nemecké alebo slovenské vojsko, dostáva sa do normálnych koľají. Trosky po dělostřelbě a bombardovaní sa odstraňujú, cesty a ulice opravujú, iba vo väčších mestách už funguje aj doprava miestnej elektrickej železnice. Otváraju sa pomaly obchody a na vojnovú náladu poukazujú len zástupy čakajúcich pred obchodmi s rozličným tovarom, aby si vyzdvihly svoj prídel potravín a chleba.
Slovenský vojak na Ukrajine v nedeľu.
Vo vojne niet sviatku ani piatku — hovorí naše staré porekadlo. A je to pravda. Okrem niekoľkých ranných hodín, ktoré sa venovaly návšteve bohoslužieb, a to všetkých troch vyznaní, pracovala sa celý deň. Vojak bol predsa trochu uvoľnenejší, najmä ten, ktorý je ďalej od skutočného frontu a tak bolo vidieť rozličné obrázky, ktoré svedčia len v prospech slovenského vojaka. Tých niekoľko voľných chvíľ, ktoré mu dáva služba a povinnosť, využíva predovšetkým na to, aby dal do poriadku seba a svoj zovňajšok. Preto vôbec nebol nahodilý obraz, ako vojak perie svoju bielizeň, holí sa, sošíva roztrhnuté alebo rozpárané čiastky odevu, štopká ponožky atď. Najviac vojakov bolo pri vode a na slnku. Využívali pohody počasia a otužovali svoje telo takýmto spôsobom. Ale boli aj takí, ktorí i pri krátkom pobyte v mestečku našli si svoju spoločnosť. Tak bolo možno vidieť slovenských vojakov besedovať s dievčatmi pri plote záhradky pred domkom alebo sedieť v záhradke pod stromom a baviť sa rozhovorom s domácimi o situácii, pomeroch, alebo krátiť si čas gramofonom, ktorý majú skoro v každom dome.
Ale slovenský vojak voľný čas na Ukrajine nevyužíva len a len pre seba. Venuje z neho značnú časť aj svojim priateľom, ako sú puška, auto, kôň alebo motocykel, teda prostriedkom, ktoré mu pomáhajú prepravovať sa s miesta na miesto a uľahčujú jeho službu. Jeden opravoval defekty, ktorých na cestách je mnoho, druhý kúpal kone, tretí umýval auto, štvrtý reparoval motocykel, ktorý do kopca dobre neťahal. Takýchto obrázkov tu bola v nedeľu popoludní mnoho a nasvedčovaly len na to, že slovenský vojak na Ukrajine, kde ho všade vítajú a prijímajú s láskou, je spokojný a vďačne plní povinnosť, ktorú mu uložily dnešné pomery.
Boľševici ako zajatci Nemcov a Slovákov.
Zajatci — to je druhá armáda, ale za frontom. Stretli sme ich cestou veľké skupiny. Pred mestom P. vyše tritisíc a v meste L. vyše sedem tisíc. To len za jedno predpoludnie. O zajatcoch, ktorí patria slovenskej armáde a ktorých je tiež mnoho, sme sa už zmienili. A preto sme boli zvedaví na zajatcov, ktorých do zázemia odvádzajú Nemci. Chceli sme sa dať prekvapiť chrabrými a dobre urastenými chlapmi, ale boli sme sklamaní. Medzi tými tisícami chlapov videli sme okrem pekných a odhodlaných postáv aj krivých, hrbatých, zničených podvýživou a trpiacich rozličnými chorobami. Videli sme mládencov od 17 rokov vyše a videli sme chlapov od 40 do 50 rokov. A bol to smutný pohľad. A pritom všetkom treba povedať ako pravdu, že títo chlapi neboli tak úplne neschopní boja. Iste vedeli sa postaviť na odpor, ale nemali vedenia, nemali ľudí, ktorí by sa boli išli s odhodlaním a príkladne biť za režim, ktorému neverili a proti ktorému pracovali na každom kroku. Slabá je úroveň komandérov, ktorí svojím zlým príkladom zničili aj tú trochu morálky, ktorá v neusporiadanom vojsku bola a katastrofa bola hotová. Tí, ktorým sa podarilo utiecť za ustupujúcou boľševickou armádou, utekali bez pušiek a bez všetkého. Zbabele zachraňovali len holý život.
Tí, ktorí padli do zajatia, si s povďakom vydýchli, že aspoň takýmto spôsobom sa oslobodili od jarma, ktoré prinášalo smrť tak alebo onak. Bojová hodnota tých tisícov zajatých práve pre nedostatok mravnej sily, ktorú vojak potrebuje, bola labilná a poddala sa pri prvom nápore.
